Trdelník ide v Prahe na odbyt rovnako ako pivo, ktoré vám k nemu načapujú. Mladé dievčatá, ktoré trdelník predávajú v uličke medzi Staromestským a Kafkovým námestím poznámky Slovákov, že trdelník je zo Skalice a nemal by sa volať staročeský ale skalický, už poznajú. „Vieme o tom,“ odvetia s úsmevom a ďalší čerstvo upečený dutý kúsok práve stiahnutý z dreveného trdla, podľa ktorého dostalo toto pečivo názov, šikovne obalia v hrubo namletom cukre premiešanou skromnou dávkou nasekaných arašidov.
Skrátka slušný, evidentne dobre organizovaný kšeft. Máloktorý turista tento stánok obíde. Má šancu ochutnať niečo originálne, navyše vyrobené pred jeho očami, nie teda kdesi v anonymite veľkovýroby. Sladkú maškrtu, ktorá sa dá jesť aj idúcky, dostane teplú, rozvoniavajúcu. Nuž nedá za asi osem centimetrový kúsok trdelníka 60 Kč, čo je zhruba 2,5 eura? Čože by sa zamýšľal nad pôvodom!
Chránený pôvod
Skalický trdelník je jedným z výrobkov, ktorých originálny pôvod si dalo Slovensko chrániť v rámci EÚ. Úspešne. Podľa žiadosti, ktorú sme Európskej komisii predložili, sme naň získali tzv. Chránené značenie pôvodu, ako aj klenovecký syrec, zázrivský i oravský korbáčik, zázrivské vojky či tekovský salámový syr. Rovnako však má takéto označenie aj slovenská bryndza, parenica či oštiepok, ale kúpiť si ich môžte aj na krakovskej pešej zóne a rôznych iných miestach poľských Tatier. Pravdaže poľského pôvodu. Ba Poliaci vám ich dokonca prídu ponúknuť aj na Slovensko, často aj cez rôzne obchodné reťazce.
A potom je tu ešte kategória Zaručene tradičných špecialít, kam EK spomedzi slovenských zaradila ovčí hrudkový i salašnícky údený syr, loveckú i liptovskú salámu, spišské párky, ba dokonca aj špekáčiky. Nuž, tu už by zase mohli protestovať Česi. Veď opekané či varené špekáčiky určite patria medzi ich národné jedlá.
A ešte jeden výrobok má Slovensko EK zaradené medzi Zaručene tradičné špeciality. Sú to bratislavské rožky, ktoré sú známe aj pod názvom Pressburger Kipferl a Pozsonyi kifli. Isteže, tie na ulici len tak ľahko neupečiete ako trdelník, nájsť ich však v peknom vkusnom a praktickom balení, ako niečo, čo by si mal každý turista doniesť z Bratislavy ako typický „suvenír“, je však priam umením. Hoci isté pokusy vidno, sú veľmi chabé.
Pýcha Skaličanov
V Skalici sa trdleníkom radi chvália. Je tam viacero výrobní, kde si ho môžete zakúpiť. Niekde ho pečú na rozpálenom uhlí, zväčša však v elektrickej peci. Ktorý je lepší? To je vraj vec individuálnej chuti. Ba v rámci prehliadky mesta vás zavedú aj do typickej „trdelníkárne“ v kuchyni tamojšieho kláštora. Dozviete sa tam, že história skalického trdelníka siaha na začiatok 19. storočia a predávali ho najmä na jarmokoch. V ústnom podaní sa hovorí, že výrobný recept, ktorý sa rozšíril po Skalici a okolí, pochádza od kuchára grófa, básnika a spisovateľa Jozefa Gvadániho, ktorý žil v Skalici v rokoch 1783 – 1801. Prvým zachovaným písomným dokumentom o skalickom trdelníku je rukopis maďarského básnika Gyula Juhásza, ktorý pôsobil na Skalickom gymnáziu ako profesor.
A čo Bratislava?
Vráťme sa však do Prahy, kde trdelníky rozvoniavajú po celom historickom centre. Kto ich tam priniesol, sa nám nepodarilo zistiť. Je veľmi pravdepodobné. že to bol nejaký podnikavý Slovák. Veď takých v bývalej česko-slovenskej metropole žijú tisícky. Otázkou iba zostáva, či taký nežije aj v Bratislave? Alebo prečo, slávne a EÚ chránené bratislavské rožky sú stále iba akousi Popoluškou, skrývajúcou sa kdesi za pecou.
