Avšak lokše, ako ich zvykli pripravovať naše staré mamy, sú z medzinárodného hľadiska neznámym pojmom. To už skôr placky podobné haruli možno nájsť napríklad v nemeckých kuchárskych knihách (v Berlíne je konkrétne 863 variácií na túto tému), či medzi rakúskymi receptmi. Lokša je síce v estónskom kraji Harjumaa známym samosprávnym mestom, no so slovenskou lokšou nemá nič spoločné.
Veľa variácií
Kto sa naučí pripravovať lokše tak, aby neboli ani tvrdé, ani veľmi mäkké, môže sa považovať už za dobrého kuchára. Hoci všetky majú približne rovnaký základ – zemiaky, múku a vajce, niektoré, najmä na východnom Slovensku, sa pripravujú hrubé, neraz s fazuľou, iné zasa – napríklad v okolí Trenčína, skôr na sladko: plnené makom a poliate rozpusteným maslom.
Niekde lokše jedia ku kyslej fazuľovej polievke, inde zasa plnia kačacou, husacou alebo kuracou pečeňou. Chuť možno aj oklamať, napríklad ak sa restuje kuracia pečeň na kačacej masti.
Zo starých zemiakov
Každý podnik i gazdinka majú svoj postup, ktorý si strážia presne tak žiarlivo ako výrobcovia maďarskej salámy alebo kokakoly. Lokše totiž predstavujú veľa muziky za málo peňazí. Kto ich dokáže doma pripraviť, veľmi ušetrí.
Na rozdiel od lokší, ktoré nájdeme na trhu alebo na pultoch veľkopredajní od rôznych výrobcov, sú tie domáce, upečené s fortieľom, naozaj veľmi úspornou záležitosťou. Z kilogramu zemiakov a približne rovnakého množstva hladkej múky upečiete okolo 70 veľkých lokší.
Pozor treba dávať na niektoré rady starých gazdiniek: tieto suché zemiakové placky sa totiž najlepšie pripravujú zo starých zemiakov. Nové, čerstvo vykopané zemiaky obsahujú viac vody, a preto sú na prípravu lokší nevhodné.
