Moderná technika už umožňuje zvládnuť pečenie husí väčšine reštaurácii. A predsa väčšina milovníkov tohto mäska chodí na husacinu stále najmä do obcí pod Malé Karpaty. Kvôli tradícii, atmosfére. A ešte aj niečomu inému, čo k tomuto jedlu na jeseň neodmysliteľne patrí – burčiaku. Veď ide o najznámejšiu slovenskú vinársku oblasť a mastné mäsko doslova volá po spláchnutí.
Začínali s prednými izbami
Kedysi sa na pečené husi chodilo do rodinných domov a gazdiná vítala hostí zvyčajne v prednej izbe, po dnešnom obývačke. Pre mnohé rodiny to bývalo príjemné prilepšenie si do rodinného rozpočtu, čo sa tak hodilo najmä pred Vianocami. Predné izby sa neskôr rozrástli do zadných častí domu a dnes už ide viac-menej o reštaurácie, aj keď mnohé s obmedzenou prevádzkou – iba na jesenné mesiace. Po Vianociach sa zvyčajne zatvára a rodina oddychuje.
Nečudo, že tieto špeciálne reštaurácie dnes mnohí volajú husacinárne. V niektorých domoch, napríklad U Gálikovcov či v Zelenom dvore pribudlo viacero prístavieb, samostatných priestorov pre rôzne rodinné či firemné partie. Iní išli na to cestou výstavby nových zariadení, ale pečené husi a všetko, čo k ním podľa tradície patrí, sú hlavným sortimentom na ich jedálnom lístku.
Foie gras po slovensky
Kto sa vyberie do niektorej husacinárne v Slovenskom, ale aj Chorvátskom Grobe, Svätom Jure či Limbachu, zrejme začne hodovanie predjedlom – teplými alebo studenými husacími pečienkami. Slávne foie gras, ako nazývajú husacie ale aj kačacie pečienky Francúzi, ktorí ich považujú priam za svoje kultúrne dedičstvo, nie sú totiž ničím výnimočným ani v našich končinách.
Tobôž už nie v Maďarsku či Rumunsku, v krajinách, ktoré patria v súčasnosti v produkcii „bielych pečienok“ z umelo dokrmovaných husí či kačíc, tzv. štopaním (štopovaním) k európskej i svetovej špičke. Aj väčšina husí a pečienok, na ktoré chodíme do husacinární pod Malé Karpaty, pochádza z veľkochovov alebo z Maďarska alebo južného Slovenska. Pod Karpatmi už gagot husí začujete zriedka.
Kto ochutnal „biele“ husacie pečienky vie, že sú jemné, maslové, delikátne. A typická je aj ich svetlá žlto-ružová farba. Husi sú totiž pomocou špeciálnych „lievikov“ dokrmované predvarenou kukuricou alebo kukuričnou zmesou, vďaka čomu sú ich pečene oproti tým, čo sú chované bežným spôsobom, aj šesťnásobne väčšie.
Kým však husi treba vedieť špeciálne upiecť, prípravu pečienok zvládnu kuchári v hociktorej lepšej reštaurácie.
Niet nad jednoduchosť
Na Slovensku máme najradšej pečienky pripravené celkom jednoducho – upražené na masti. Niekde ich pre zvýšenie jemnosti zvyknú predtým namočiť na niekoľko hodín do mlieka. Aj dochucovadlá sú jednoduché: trochu soli a čerstvo pomletého korenia. A potom sú tu rôzne paštéty, paté či terinky napríklad aj s hľuzovkami. Tie však v poslednom čase strácajú na popularite, pretože obľube sa viac tešia prírodné, „surové“ produkty. Spôsobil to rozmach nových technológii, konkrétne vákuového balenia, ktoré umožňuje transportovať suroviny v chladiacich boxoch veľmi rýchlo. Takže produkty z ktoréhokoľvek kúta sveta sa vzduchom dostanú k pôžitkárom za pár hodín.
Rodinné biznisy
Pečenie husí zostáva na Slovensku predovšetkým rodinnou tradíciou, na ktorú sa gurmáni dajú aspoň raz za rok radi zlákať. K takýmto rodinám patria napríklad Konštiakovci-Pluhárovci. Husi piekla babka, potom mama a dnes už rodinný biznis prevzali dve dcéry.
Na pečenie husí používajú vo väčšine husacinární špeciálne hlinené pekáče. Nielen v tom je tajomstvo výbornej chuti a jemnosti mäska. Počas pečenia treba hus niekoľkokrát otočiť, aby sa kožka upiekla do chrumkava. Mäsko pod ňou ale musí zostať mäkučké, šťavnaté, na jazyku sa musí priam rozpadávať. Nesmie sa teda nechať vysušiť.
Lokše patria k tomu
A ešte čosi patrí na Slovensku neodlučiteľne k husacím hodom. Sú to lokše. Hoci recepty, ako ich pripraviť, nájdete dnes hocikde, najmä na internete, pri príprave doma čoskoro zistíte, že výsledok býva neistý. Aj pre lokše platí, že by mali byť šťavnaté, krehké. Aj preto sa do cesta tradične pridávajú uvarené zemiaky. A potom sa placky opekajú nasucho. Buď na panvici, alebo klasicky – rovno na sporákovej platni. Práve to im zaručuje typickú chuť i konzistenciu. K tomu už stačí pridať dobrú červenú či bielu kapustu, kyslé uhorky a inú kvasenú zeleninu a hody sa môžu začať.
Najlepšie je však všetko prenechať na profesionálov. Aj preto tak radi chodíme do niektorej z približne 30 husacinární do obcí pod Malými Karpatmi, medzi ktorými má Slovenský Grob najvýznamnejšie postavenie.
