Pravdaže, každú historku možno spochybniť. Faktom ale je, že najstaršie stopy týkajúce sa kávy vedú do Orientu v 9. storočí, k arabskému pastierovi, ktorý pásol kozy v horách Jemenu. Keď ich raz našiel rozdivočené a bláznili sa dlhšie ako inokedy, všimol si, že spásali červené plody na okolitých kroch. Bol to kávovník, ktorý im dodal nevšednú energiu. Mnísi z neďalekého kláštora ich už iba napodobnili, ibaže plody vyluhovali v horúcej vode. A čuduj sa svete, vydržali potom v modlitbách celé noci bez toho, aby ich zmáhal spánok. Vetvičky s kávovníkovými plodmi si v zime sušievali nad ohňom. Keď raz popadali do pahreby, začala sa kláštorom šíriť nezvyklá vôňa. A keď potom obhorené plody zaliali vodou, zistili, že chuť nápoja je ešte lahodnejšia, pričom osviežujúce vlastnosti z neho nezmizli. Tajomstvo praženia kávových zŕn bolo odhalené.
Ako išla do sveta
Obyvatelia Orientu si pitie kávy postupne obľúbili. Rozšírilo sa až natoľko, že niektorí vládcovia sa ho snažili obmedziť, rovnako ako pitie alkoholu. Dokonca zakázali kávu aj vyvážať. Zakázané ovocie však chutí najviac. Káva už do sveta putovala. Centrom obchodu s kávou sa stalo jemenské prístavné mesto Mokka na brehu Červeného mora. Dodnes je názov tejto niekdajšej kávovej metropoly synonymom silnej arabskej kávy.
Vládcovia však chceli zachovať Jemenu v pestovaní kávy monopol. Vyvážať sa mohli len varené alebo pražené zrnká, ktoré už potom nevzklíčili. Darilo sa im to až do 17. storočia, kedy im prešiel cez rozum holandský obchodník. Ten vyviezol pár kávovníkov do vtedajšej holandskej kolónie – Indonézie, na ostrov Jáva. Tam sa zrodila prvá zámorská kávová plantáž. S koloniálnymi loďami doputovala káva aj do Európy a keď videli obchodníci jej úspech, začali jej pestovanie rozširovať. Briti priniesli sadenice na Jamajku a do Afriky, Portugalci do Brazílie, Francúzi na Antily a do Francúzskej Guayany...
Prvé kaviarne
Pitie kávy sa stalo medzitým v Európe veľkou módou. Najskôr v domácnostiach, potom sa však zažiadalo panstvu posedávať pri nej aj na verejnosti. A prvá kaviareň bola svete. Otvorili ju v roku 1673 v slobodnom hanzovnom meste nemeckých Brém, potom v Hamburgu. Iné pramene zase prisudzujú prvenstvo Benátkám. Do Viedne, ktorá je dodnes preslávená kaviarňami, sa však vraj dostala celkom inak. Niekoľko stovák vriec tam zanechali utekajúci Turci, ktorých odtiaľ vyhnali Lotrínci. Nie všetkých Viedenčanom však horká káva chutila. Radšej ju mali so šľahačkou a medom, a tak sa zrodil recept na viedenskú kávu. Z Viedne to už bolo iba na skok do Prešporku. Kaviarne sa tu vraj šírili rovnako rýchlo.
Svet sa medzitým aj v pestovaní kávy riadne posunul. Plantáže sa rozšírili tak v Afrike, Ázii, ako aj Južnej Amerike. V súčasnosti sú najväčšími pestovateľmi Brazília, Vietnam, Indonézia, Kolumbia a Etiópia. Týchto päť krajín dokáže vyprodukovať takmer dve tretiny svetovej produkcie zelenej kávy. Za nimi nasledujú Peru, India, Honduras, Mexiko, Guatemala. Káva sa stala jednou z významných obchodovaných komodít a ekonomiky viacerých krajín na nej dnes stoja a rovnako môžu aj padnúť.
Arabica kontra robusta
Návšteva supermarketov ale aj špecializovaných obchodov s kávou ponúka desiatky rôznych druhov, značiek, balení. Majú rôzne chute, vône a vlastnosti, na čo vplýva množstvo vecí. Najmä však druh a odroda kávového zrna, stupeň a čas praženia, mletie i balenie. Potom pravdaže samotný spôsob prípravy.
V súčasnosti predávanú a konzumovanú kávu však možno rozdeliť na dva základné druhy:
- Arabica (coffea arabica) – je mierne kyslastá, nie však kyslá, niekedy má sladko-vínnu alebo čokoládovú príchuť.
- Robusta (coffea canephora) – jej aróma nie je príliš výrazná, je horkastá s tzv. tvrdou príchuťou, obsahuje dvakrát viac kofeínu ako arabica.
V predaji je však najviac kávy, ktorá je zmesou oboch druhov. Často ju ešte obohacujú o vonné i chuťové prímesi.
