Kedysi bývalo všetko inak. Húsatka sa liahli na jar a do primeranej veľkosti dorastali aj vďaka dokrmovaniu kukuricou na dedinských dvoroch na jeseň. Aj preto sa husacie hody, tak ako aj rôzne hody či dožinkové slávnosti, spájali najmä s týmto obdobím.
Nová technika však aj tieto tradície premiešala a pomenila. V Zelenom dvore sú dnes vybavení kvalitnými mazničkami, a tak vám hus upečú na objednávku aj dávno po Vianociach. Navyše vám v krbe tejto reštaurácie bude praskať zapálený ohník a atmosféra s výhľadom na zasnežené Malé Karpaty bude dokonalá.
Rodinná tradícia
V pečení husí, príprave husacích pečienok, ručne vaľkaných zemiakových lokší a chystaní všetkých dobrôt, čo k tomu pasujú, sú mama Mária Pluhárová,šéfka a zakladateľka tohto rodinného podniku, spolu s dcérami Ľubicou Minarovičovou a Andreou Filipovičovou vychýrené majsterky. V hlavnej sezóne im pomáha aj niekoľko zamestnancov a často tam stretnete aj manžela M. Pluhárovej. Hoci má iné zamestnanie, rád príde zakúriť do krbu, inokedy zase donesie hosťom čerstvé hrozno či jabĺčka.
To, že tento rodinný podnikateľský tím je tak dokonale zohraný, nie je náhoda. Pečenie husí je totiž rodinná tradícia, s ktorou začala už mama M. Pluhárovej, babka Konštiaková. Iste by bola hrdá na to, že dnes sa jej vnučky a už aj pravnučka obracajú v kuchyni rovnako šikovne ako ona.
Pravdaže, veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Grobania už husi zväčša nechovajú, ako to bývalo v minulosti, ale objednávajú si ich z južného Slovenska. Aj odnášanie pekáčov s husami k miestnemu pekárovi je už minulosťou. Zelený dvor i iné reštaurácie takto zamerané majú vlastné elektrické pece.
A tak historka o tom, ako babka kedysi, keď čakala hostí, zvykla upečenú hus strčiť pod duchnu, aby nevychladla, je dnes už iba na pobavenie hostí. Aj dnešní, najmä mladí, zákazníci si ju však radi vypočujú.
Musí sa rozplývať na jazyku
Na pečenie husí používajú v Zelenom dvore špeciálne hlinené pekáče. Nielen v tom je tajomstvo výbornej chuti a jemnosti mäska. Počas pečenia hus niekoľkokrát otočia, aby sa kožka upiekla do chrumkava, ale mäsko pod ňou musí zostať mäkučké, šťavnaté, na jazyku sa musí priam rozpadávať. Nesmie sa teda nechať vysušiť.
Nie menším umením je pripraviť jemnú husaciu pečienku či lokše, ktoré bývajú neoddeliteľnou súčasťou husacích hodov. Hoci recepty, ako na to, nájdete dnes hocikde a najmä na internete, pri príprave doma čoskoro zistíte, že výsledok býva neistý. Aj preto tak radi chodíme do niektorej z približne 30 husacinární do obcí pod Malými Karpatmi, medzi ktorými má Slovenský Grob najvýznamnejšie postavenie.
Gazdiné Zeleného dvora prízvukujú, že ísť na husacinu nie je len o ochutnávaní tohto fajnového mäska. „Ľudia by sa mali zvítať, posedieť, porozprávať. U nás v Zelenom dvore robíme všetko pre to, aby sa cítili ako doma. Aj preto sem radi chodia,“ dodáva M. Pluhárová.
Orientačný bod kostol
Zelený dvor síce leží v Slovenskom Grobe trochu bokom od hlavnej ulice, ale kostol je výborným orientačným bodom. Milovníci dobrej husaciny už roky vedia, že práve tam treba sledovať reklamnú tabuľu a nezabudnúť odbočiť. Výhodou je dobré a bezpečné parkovanie priamo vo dvore reštaurácie.
Naraz vedia v Zelenom dvore uhostiť v štyroch samostatných miestnostiach 84 hostí. V čase príjemného jesenného počasia môžu usadiť ďalších 30 pod prístreškom na dvore. Nie sú však bežnou reštauráciou s klasickým jedálnym lístkom, ale špecializujú sa na grobské špeciality. Keďže hus je najlepšia čerstvo upečená, pracujú len na objednávky. Stačí zavolať ráno a večer ju majú hostia na stole. Objednávka sa ale nedá splniť z hodiny na hodinu, lebo samotné pečenie si vyžaduje pomerne dlhý čas.
Ročne predajú v Zelenom dvore okolo tisícky husí. Hlavná sezóna sa kedysi končievala v decembri, ale v súčasnosti to už neplatí. Hostí, ako sme spomínali na začiatku, sú schopní uhostiť dobrým mäskom a pečienkou po celý rok. Na zásobách vždy niečo majú.
