Často sú na vine kultúrne rozdiely, inokedy predsudky, môže to byť ale jednoducho aj neznalosť. A naraz zistíme, že to, čo sa nám zdalo také podivné, cudzie a na prvý pohľad štítivé, napokon chutnalo výborne. Najlepším príkladom toho sú pre pravoverných Slovákov napríklad plody mora. Veď odkiaľže ich mala pred vyše dvomi desaťročiami väčšina z nás poznať, keď more nemáme, na dovolenku do prímorských krajín sa mnohí nedostali a dovoz takýchto surovín vzhľadom na obmedzený stav devízových rezerv veľmi nefungoval?
Alebo také bryndzové halušky. Slováci ich považujú za svoje národné jedlo, cudzinci sa ich však často ani nedotknú. Ak si však obľúbia, začnú tiež na ne spievať ódy.
Guláš nešteká
Dnes ísť do sveta nie je nič výnimočné a k spoznávaniu iných kultúr patrí aj gastronómia. Pýtali sme sa preto: Aké najväčšie čudo ste dosiaľ ochutnali?
Rado Nackin, vydavateľ bedekru Gurmán na Slovensku a gastronomických festivalov hovorí: „Najväčším zážitkom bolo pre mňa nesporne to, keď mi v Kórei ukázali na ulici vo vani hadov a hneď jedného zabili a stiahli z kože. Chcel som sa prejaviť ako znalec a povedal som, že napiť sa hadej krvi býva pre hosťa pocta. A tak majiteľ vane nelenil, vytiahol ďalšieho hada, zabil ho, krv z neho scedil a ponúkol mi ju. To už som nezvládol, ale upečeného hada som ochutnal. Chutil ako úhor, mäso bolo jemné, šťavnaté. “
Pre vychovávateľa a gurmána Ivana Šamíka boli najbizarnejším jedlom, aké kedy jedol, varené konské kopytá. „Ponúkli mi ich v Dánsku ako miestnu špecialitu. Pravdaže samotné kopytá sa nejedli, ale mäso z kostí na nimi.“
Tomáš Višváder, somelier v modranskej reštaurácii Pavúk si spomína, ako mu v Brodskom dali ochutnať psie mäso v podobe guláša i rezňov. „Nevedel som, z čoho tie jedlá sú a musím priznať, že nechutili zle. V reštaurácii Tri studničky v Demänovskej doline sme zase ochutnávali konské steaky.“
V íle a popoli
Psí guláš ochutnala aj šéfredaktorka restauracie.sme.sk Jana Janků. „Amatérsky kuchár, ktorý ho pripravoval, tvrdil, že ide baranie mäso. Pravdu priznal, až keď sme sa všetci dobre najedli. Niektorí to potom nezvládli, ale viacerí sme museli konštatovať, že to bol veľmi chutný guláš. Mama tiež často spomínala, ako v severných Čechách, kde naša rodina kedysi žila, prichádzal starší brat od susedov s pekne upečeným psím stehnom. Len tak mu vraj masť po ruke tiekla. Nedal si ho veru od nikoho zobrať a nezdá sa, že by mu to uškodilo. V Thajsku i Barme sme odskúšali rôzne vysmážané chrobáčiky a larvy. Na chuť zlé neboli, pripomínali pražené oriešky. Chcelo to len trochu odvahy ochutnať ich.“
Michal Sänger, recenzent českých reštaurácií, si spomína na jedlo, ktoré bolo vzhľadovo úplne bizarné, ale prekvapujúco chutnalo veľmi dobre. Nazýva sa „storočné vajce“. Toto vajce sa za surova obalí zmesou ílu a popola a tým sa približne na tri mesiacov zakonzervuje. Z tento čas úplne zmení svoj vzhľad – získa konzistenciu gélu, žĺtok získa nie príliš lákavý zeleno šedý odtieň, bielok prejde do tmavohnedej až čiernej farby. „Prvýkrát som to ochutnal v Hong Kongu v bizardnej reštaurácii,“ hovorí. „Tá mala mať podľa sprievodcu Michelin hviezdičku, ale personál a manažér o tom nič nevedeli. Storočné vajce ponúkajú aj niektoré čínske reštaurácie v Česku. Najmenej, čo by som od čierneho vajca so zeleno šedým žĺtkom čakal je, že bude chutnať ako varené vajce. Pre mňa je to typická ukážka ázijskej kuchyne, ktorá napriek množstvu zvláštnych surovín a netradičných postupov smeruje k jedinému cieľu – a tým je skvelé jedlo.“
Spolumajiteľ bratislavskej reštaurácie Fou Zoo Ľubo Blaho si zase jasne spomína na indické chilli papričky. „Dodnes si pamätám, ako som pri stole plakal a modlil sa, aby ustúpila ich výrazná chuť.“
Jordánsky mansaf
Pre Pavla Maurera, milovníka dobrého jedla a pitia a vydavateľa ročenky Grand Restaurant a Grand Bar, bol neobvyklým jedlom jordánsky národný pokrm mansaf. „Jordánci ale i Palestínci sú na toto jedlo veľmi hrdí, ale pre našinca má nie veľmi príťažlivý vzhľad. Je to baranie alebo jahňacie mäso varené vo vlastnom bujóne, ktorý je nakoniec zmiešaný s jogurtom. Servíruje sa to na obrovských misách ako hora beztvarého mäsa, ktoré je potiahnuté bielou hmotou a z tejto hory vyčnievajú rôzne baranie kosti. Jordánci sedia alebo ľahko polihávajú okolo tohto mís niekoľko hodín, oberajú mäso a zajedajú ryžou s mandľami. Vizuálne je to nevábne, ale chuťovo skvelé. Delikatesnejšiu úpravu jahňacieho len tak ľahko nenájdete. V Jordánsku túto špecialitu ponúka každá slušnejšia reštaurácia a pri slávnostných príležitostiach ju pripravujú aj doma.“
Šéf Pražského kulinárskeho inštitútu Roman Vaněk zase hovorí, že jeho najhorším zážitkom bol hráškový krém z vrecúška pod názvom Sperma von Wasserman, ktorý mu naservírovali v jednej reštaurácii v južných Čechách. Ak máte podobné zážitky, píšte na adresu: info@restauracie.sk. Radi ich uverejníme.
