Kto sa vyberá na výlet do Japonska, zvyčajne sa teší aj svetoznámu japonskú kuchyňu. Nechajme preto teraz bokom chrámy, svätyne, zenové záhrady, high tech výrobky i ošiaľ okolo iPhone 5 a poďme sa pozrieť, na čom všetkom si je možné v krajine vychádzajúceho slnka pochutiť.
Čím iným začať ako so suši? Ide o jedlo skladajúce sa z malého valčeka ryže, na ktorom leží zvyčajne surový kúsok rybieho mäsa. Poznajú ho z rôznych suši barov aj Slováci, kým však u nás je posedenie v nich záležitosťou, ktorú vrecko nesolventného stravníka môže celkom obstojne pocítiť, v Japonsku si vynikajúce suši môžete dopriať za pár jenov. Niet sa preto čo čudovať, že mnohé suši reštaurácie praskajú vo švíkoch a hlavnou klientelou sú suši maniaci, zvyčajne študenti, ktorí sa stádovito vhrnú ešte v školských uniformách na obed. Pri tom vás tam obsluhuje aj osem suši kuchárov, ktorí sa nezastavia.
Štvornohá konkurencia pre ryby
Suši v japonských reštauráciách vyzerá na prvý pohľad rovnako ako u nás. Čo však rovnaké nie je ani zďaleka, je chuť a výber rýb, morských plodov alebo mušlí, ktoré si môžete vybrať.
Tuniak a losos sú najbežnejšie ryby aj v Japonsku. Ale pozor: je rozdiel, z akej časti ryby je mäso na suši použité. A tak jedno tuniakove suši môže stáť 50 jenov (cca 50 euro centov), ale rovnako aj tisíc jenov (10 eur). Pritom mäso môže pochádzať z tej istej ryby. Treba podotknúť, že tuniak je obrovská ryba a môže vážiť až pol tony. Za takýto megakus sa platia neuveriteľne vysoké sumy. Rekord s hmotnosťou kg „len“ 268 drží tuniak modroplutvý, za ktorého s úsmevom zaplatil pán Kijoši Kimura, majiteľ siete reštaurácií so špičkovým suši, 568 000 eur.
Ďalšou špecialitou je sašimi, teda surové mäso, pod ktorým však žiaden valček ryže nenájdete. Na Slovensku si môžete objednať zvyčajne iba rybie sašimi. V Japonsku si však ponúkajú aj konské – pod názvom basaši. Je vyhlásenou špecialitou mesta Matsumoto. Japonci zrejme nemajú ku koňom tak vyhranený vzťah ako Slováci, atakujúci u niektorých až ľudskú lásku. „A tak v žalúdkoch Japoncov končia iste celé tony surového konského mäsa.
„Mramorové“ mäso
Prijateľnejším variantom pre slovenského gurmána by mohla byť opulentná večera v meste Kóbe, ktoré je známe aj tým, že v roku 1995 utrpelo obrovské škody pri zemetrasení. Kóbska hovädzina – wagyu, je svetoznáma a považovaná za najlepšiu na svete a chuťou i jemnosťou predstihne aj argentínske či brazílske druhy. Je to špeciálne vyšľachtený dobytok, o ktorý sa tamojší farmári dôkladne starajú. Hovorí sa, že v pitnom režime figuruje aj pivo a dokonca absolvujú aj špeciálne masáže. Tí však, ktorí boli na farmách, vedia, že sú to iba reklamné „reči“. Kvalita tohto „mramorovaného“ mäsa spočíva v tom, že je pretkané jemnou sieťou tukových buniek, ktoré sa na jazyku doslova rozplynú. Pravda, je to aj o kuchárskom majstrovstve a spôsobe prípravy.
Bravčové nadovšetko
Veľkým gastronomickým prekvapením je tropický ostrov Okinawa, kam zablúdi iba málo slovenských turistov. Je to ostrov, na ktorom žije najvyšší počet storočných obyvateľov v prepočte na japonskú populáciu. Kto čaká, že Okinawčania sa živia iba surovými rybami, je na veľkom omyle. Na tomto ostrove je totiž najobľúbenejším bravčové mäso, ktoré ponúkajú na mnoho spôsobov. Ako predjedlo si dajte šalát z bravčových uší, polievku, v ktorej plávajú kusy bravčového mäsa a ako hlavné jedlo pečený bôčik so zelenou fazuľkou. Recept na dlhovekosť je zaručený, najmä keď všetky dobroty zapijete miestnou ryžovou pálenkou awamori. Na zdravie!
Autor: Peter Koutný
