Spomínam si na situáciu, keď novinárov pozval na obed istý veľvyslanec. Krátko po aperitíve kolegyni, inak vychýrenej oblečením podľa poslednej módy, sediacej zhodou okolností oproti jeho excelencii, zazvonil v kabelke mobil. Najskôr vytriasla všetky veci z nej na stôl a potom, keď mobil konečne našla, pustila do rozhovoru s kýmsi. Bola to náhodou pracovná debata a riešila nejaké problémy s grafikom okolo jej článku. Ale to pán veľvyslanec, ktorý slovenčinu príliš neovládal, nemohol tušiť. Len sa neskrývaným prekvapením na dámu díval, ale ako správny džentlmen a diplomat nepovedal nič. Pravdou ale je, že až do skončenia obeda sa rozhovorom viac venoval všetkým ostatným okolo, než dotyčnej kolegyni.
Nezrelá skúsenosť
Nemci hovoria: Keď prichádzaš, hodnotím ťa podľa toho, ako vypadáš. Keď odchádzaš, hodnotím ťa podľa toho, ako si sa správal.“ Platí to aj v prípade mobilnej komunikácie. Dá sa povedať, že sa stále nachádzame v rannej fáze hľadania spôsobov, ako tieto zariadenia zaradiť do nášho sveta. Spoločenské normy a etiketa sa obvykle budujú mnoho rokov a niekoľko generácií a mobily tu máme len niekoľko rokov.
Čo teda s nimi pri posedení v reštaurácii alebo kaviarni? Máme tolerovať spolustolujúcim, ak mobil neustále dvíhajú a s niekým komunikujú?
Najväčšia súčasná česká autorita v oblasti etikety a spoločenského správania Ladislav Špaček si myslí, že kódexu správania nestačí iba napísať pravidlá. Platí to aj o mobilnej komunikácii v spoločnosti. „Tým, že niekto napíše pravidlo, sa spoločnosť nezmení. Bude potrebné počkať, až sa vytvárajúca norma usadí, vžije a väčšina ju začne rešpektovať. Podľa neho veľa ľudí zatiaľ nevie, ako reagovať na prejavy mobilnej bezohľadnosti alebo arogancie: „Špáranie sa v nose je v slušnej spoločnosti „zakázané“ stovky rokov, s mobilnou etiketou máme skúsenosť nezrelú a nejasnú,“ konštatuje L. Špaček.
Hrubá neslušnosť
Tolerancia voči používaniu mobilných zariadení je vo všeobecnosti pomerne veľká. Telefonovanie z mobilu sa rozmohlo natoľko, že niektorí z nás používajú dva i tri mobily naraz a telefonovať sa s nimi sa už naučili aj staré mamy a otcovia. Je však naozaj dôležité mať mobil poruke v každom momente života?
Určite nie, hovoria odborníci na protokol a dodávajú: pokiaľ nie ste špičkový chirurg, kardiológ či pôrodník, ktorý nikdy nie je pánom svojho času, mobil v určitom prostredí celkom iste nepotrebujete. Sú však prípady, kedy treba mobil zdvihnúť vždy: ak volá dieťa alebo starší či chorý príbuzný, ktorí môžu práve potrebovať našu/vašu pomoc?
To však nie je prípad väčšiny ľudí, ktorí telefonujú ostošesť.
A mobil rozhodne nepatrí na reštauračný stôl, ani vľavo ani pravo od taniera. Slušne vychovaný človek si ho nechá vo vrecku alebo dáma v kabelke. Tak ako na stôl nepatrí ani notebook či tablet. Jesť sa má s radosťou, plným nasadením a nie riešiť pri tom osobné či pracovné problémy. Mobil sa dá predsa stlmiť a telefonáty doriešiť potom.
Žiaľ, hoci na mnohých vidno, že sa v spoločnosti pohybujú často, sú dokonale oblečení, výborný dojem dokážu pokaziť tým, že len čo si sadnú k stolu, už telefonujú. Popri tom len na pol úst objednávajú jedlo u čašníka, spolustolovníkov takmer ignorujú a hlasným rozhovorom do telefónu razom zmenia seba z vzorného džentlmena na nevzdelaného gadža.
„Je to hrubá neslušnosť.“ Iné slová pre podobné správanie súčasný strážca etikety L. Špaček nemá. „To je bezohľadnosť a nedostatok empatie. Navyše je to dosť neseriózne aj voči človeku na druhej strane. Ten netuší, že všetko, čo počuje on, počúva súčasne trebárs pätnásť ďalších ľudí," odsudzuje novodobé spoločenské prehrešky.
Ignorantstvo notorických telefonistov má podľa neho „hračkárske " zázemie - európska spoločnosť sa stále neoslobodila od detinského opojenia mobilnými telefónmi. Všeobecná závislosť na nich a ich používanie prakticky kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností znižuje schopnosť rozoznávať hranice spoločenskej únosnosti. „Telefonické hovory sa vybavujú v súkromí tak, ako sa to odjakživa robilo a robiť má, " nekompromisne argumentuje L. Špaček.
Samostatnou kapitolou „mobilnej" etikety je písanie textových správ. Mnohí sa nerozpakujú písať esemesky aj počas spoločného obeda alebo večere. Aj to je podľa L. Špačka hrubá neslušnosť. A ak si chcete prečítať práve prijatú správu, mali by ste svojho spoločníka alebo spoločníkov najskôr požiadať o dovolenie.
Kde si?
Čo teda robiť, ako si naši spolustolovníci či susedia pri vedľajšom stole nahlas s niekým vymieňajú informácie o tom, kde sa práve nachádzajú, riešia partnerské hádky či pracovné úlohy, kontrolujú a vychovávajú deti, vyznávajú lásku svojim miláčikom, či iba jednoducho klebetia? Kto to robí, dáva jasne najavo, že o spoločnosť nestojí a treba mu to dať patrične najavo. Napríklad zdvihnúť sa a odísť.
Celkom iste sa však nepatrí telefonovať alebo sa hrať s mobilom na večierkoch, rautoch či dokonca na plesoch. Podľa správnosti by sme však mali vypnúť telefón aj počas slávnostnej večere, ktorá sa koná na počesť päťdesiatky nášho priateľa, či narodeninovej party starej mamy.
Čo však, ak čakáme dôležitú správu a mobil nám predsa len zazvoní. Netreba ho pravdaže hádzať do polievky, aby zmĺkol. Aj odborníčka na protokol a etiketu Deana Lutherová hovorí, že spolustolovníkom sa treba ospravedlniť, vstať a vzdialiť sa od stola niekde do kúta, alebo do susednej miestnosti, aby sme telefonátom nerušili ostatných.
Keď jeme pri práci
Celkom iná situácia je s telefonovaním v prípade, ak sme pozvaní na pracovný obed alebo večeru, kde sa predpokladá, že okrem stolovania vyriešime s kolegami aj pracovné problémy. Vtedy je mobilný telefón našim spoločníkom, ktorý razantne a rýchlo môže pomôcť pohnúť veci dopredu. Nekladieme ho však na stôl, ale necháme v saku kabáta alebo v kabelke prevesenej cez sedadlo. Tú nikdy ju nekladieme na stôl vedľa taniera! Ak sa dohodneme s kolegami pri stole, že zavoláme druhú stranu, zverejníme obsah telefonovania a pokojne môžme telefonát vybaviť pri stole.
Pamätajme: slušné správanie je prirodzenou záležitosťou aj ak ide o mobilný telefón. Nemal by nás, ani našich blízkych obťažovať, ale iba slúžiť a podporovať naše zámery.
Autor: Eva Nová
