Talianska kuchyňa má množstvo slávnych mien. Jej najväčším bohatstvom je však „la mamma“, ktorá vládne aj trattorii horskej chaty Šindľovec vo Zverovke. Volá sa Mária Vitanovcová.
Mária Vitanovcová
Dá sa o nej povedať, že je tzv. náturistkou. Bez štúdia na odbornej škole sa vypracovala z pomocnej kuchárky na pozíciu šéfky kuchyne. Hostia na jej poctivý domácky jedálniček chodievajú do nenápadnej no vychýrenej trattórie Šindľovec z celého šíreho okolia.
-
Čo je najkrajšie a najťažšie na vašom povolaní?
Za najkrajšie považujem, keď sa do kuchyne vráti prázdny tanier. A k tomu možno hosť pošle po čašníčke dovetok, že mu chutilo, prípadne ešte nazrie do kuchyne a osobne pochváli. Sto ľudí – sto chutí, nemôžem ulahodiť každému. Ale teším sa, keď sa mi podarí presvedčiť hosťa, aby okúsil. Ak nebude chutiť, je to „na mňa“, dodávam vtedy. Ešte sa naozaj nestalo, že by jedlo vrátil. To sú veľmi pekné chvíle. A ako najťažšie pociťujem zodpovednosť – voči hosťom, kolegom, zamestnávateľom.
-
Ako sa dá spoznať dobrý kuchár?
Podľa chutného jedla. Ale treba nazrieť aj ku sporáku, ako sa kamaráti s čistotou.
-
Prečo je medzi šéfkuchármi tak málo žien?
Ženy ťažšie znášajú kritiku, najmä keď je neoprávnená. Nedokážu sa brániť zubami-nechtami. O to dlhšie im trvá, než na nepríjemnosť zabudnú, nedokážu ju hodiť za hlavu ako ich mužskí kolegovia. A aj pre mňa ostáva nepochopiteľné, ako si málo veria, hoci inak bývajú v 99 zo sto prípadov šéfkami rodinnej kuchyne.
-
Vo varení akých jedál sa mame nikdy nevyrovnáte?
Mama zomrela, keď som mala sedem rokov. No a otec? Skrátka, snažil sa za pomoci mojich starších sestier. Nezabudnem ale na múčne jedlá susedky Serafínky z Varína. Už som sa s tým zmierila, že ich také dobré pripraviť nedokážem.
-
Vaše najobľúbenejšie jedlo?
Fliačky, po našom šiflíky, s podusenou kapustou a opraženou slaninkou.
-
Akú zvláštnosť by ste chceli raz navariť?
Niečo nenašské, exotické, najradšej pod dozorom skúsených šéfkuchárov „vychytených“ reštaurácií. Oni by to už iste skonkretizovali.
- Čo ste ešte nikdy neochutnali?
Neochutnala som plody mora a pri tom aj zostane. Akosi idú mimo mojej kulinárskej vlny, či už v pozícii hosťa alebo kuchára. Ale neodmietla by som niečo z thajskej gastronómie. Keďže však nerada cestujem, musela by som natrafiť na etnickú reštauráciu, pravdepodobne v Bratislave.
-
Aký je váš najoriginálnejší recept?
Tri absolútne odlišné jedlá; zemiakové pagáčiky, na ktoré som dostala recept od sestry. Koláč zvaný čučko z čučoriedok a s vanilkovým krémom, ktorého sa u nás denne predajú desiatky porcii a hostia naň chodia zoširoka, zďaleka. No a potom jelenie medailónky na brusniciach. Divina ma tu medzi lesmi „oslovila“ a do tajomstva marinád ma zasvätil majiteľ chaty. Potom som ale pridala svoj „grif“ a nech to nevyznie velikášsky, ale hostia si prsty oblizujú.
-
Čo by ste slovenským kuchárom zakázali?
Umelé prísady a polotovary tam, kde sa to dá aj „prírodnou“ cestou. Na haluškách či pirohoch skutočne cítiť, či ich niekto varil z poctivo oškrabaných zemiakov, alebo z prášku
-
Čo je podľa vás kľúčovejšie - suroviny alebo príprava?
Jedno je kľúčik a druhé zámka. Musia spolu pasovať.
-
Váš najväčší kuchársky trapas a najväčší úspech?
Dodnes si pamätám na šok, keď jeden hosť našiel v jedle kúsok drôtenky. No a úspech? Varila som pre Mikuláša Dzurindu a jeho suitu bravčové mäso na šampiňónoch. Nebolo mi ľahostajné, že prišiel jedlo osobne pochváliť
-
Čím si uctíte milovaného muža?
Pečenou kačicou, knedľou a na karameli podusenou červenou kapustou. Takto som si manžela rozmaznala už dávno.
-
Pustíte doma k vareniu aj manžela alebo iných členov domácnosti?
Prečo nie? Manžel ale o varenie nejaví žiaden záujem, pri sporáku sa však radi zvŕtajú obaja dospelí synovia i dcéra. Napriek tomu, že v gastronómii nepracujú.
