SME

Hlavné mesto husaciny

Za jeden rok 15-tisíc husí, vyše päť ton pečienky a pol milióna lokší. A k tomu 40-tisíc litrov vína a päťtisíc litrov tvrdého. Taká býva obchodná bilancia neveľkej dediny pri Pezinku s menej ako dvomi tisíckami obyvateľov. Sme v Slovenskom Grobe.

Za jeden rok 15-tisíc husí, vyše päť ton pečienky a pol milióna lokší. A k tomu 40-tisíc litrov vína a päťtisíc litrov tvrdého. Taká býva obchodná bilancia neveľkej dediny pri Pezinku s menej ako dvomi tisíckami obyvateľov. Sme v Slovenskom Grobe, hlavnom meste husacích hodov, kde má pečenie husí už storočnú tradíciu a kde sa práve rozbehla hlavná sezóna.

Takmer 30 reštaurácií v dedine neláka návštevníkov na širokú ponuku jedál, stačí im, že sa špecializujú na husacinu. Ťažko sa hľadá človek, ktorý by s ňou v Slovenskom Grobe nemal niečo spoločné alebo ju minimálne nemal rád.

SkryťVypnúť reklamu

Tradícia pečenia husí tu pokračuje vo veľkom, stoličiek je v reštauráciách viac ako obyvateľov v obci. Firemné a rodinné oslavy, telefóny drnčia, objednávkové bloky sa plnia. Ak by ste chceli prísť neohlásení, pravdepodobne zostanete hladní.

„Dokážem ju jesť denne,“ priznáva Jana Hámorová, majiteľka a zároveň šéfkuchárka reštaurácie Husacina U Zápražných. Na husacinu sa ku nim ľudia vracajú celé roky. „Skúšala som už aj nejaké špeciálne iné recepty, pýtala som sa, ako hosťom chutí. Vyhrala však klasika, tak už s ničím neexperimentujeme,“ hovorí Hámorová. Recept je overený, husi podľa neho piekla už jej stará mama i mama. „Pečienku dám na plech, pod ňu trošku masti a dám ju piecť. Takto to našim hosťom chutí,“ povedala Hámorová. Reštauráciu vedie už sedemnásty rok.

SkryťVypnúť reklamu

K závislosti od husaciny sa priznáva aj Danka Kisslingová, majiteľka reštaurácie Pivnica U zlatej husi. S úsmevom dodáva, že hus dokáže vypitvať aj so zaviazanými očami. Jej rekord je tri minúty 16 sekúnd. „No a lokše som piekla hádam od ôsmich rokov,“ dodáva.

Na husacinu do Grobu vždy chodili aj štátne návštevy. „Spomínam, že už za komunizmu u nás sedela delegácia z celého sveta vlastne v pivnici,“ spomína Kisslingová. Vtedy tu socialistickí podnikatelia fungovali ako predajcovia hospodárskych prebytkov.

Pre niektorých je Slovenský Grob jednoducho hlavné mesto husaciny. Pečienku a stehno vám dajú, samozrejme, aj v iných reštauráciách, nikde však nie je toľko možností na takom malom priestore.

Na jeden šup 32 reštaurácií

Danka Kisslingová chytá surovú hus, podlieva ju a vkladá do pece. Na jedenkrát ich dokážu upiecť 22. „Tú prácu musíte mať radi a vtedy to ocenia aj hostia.“

SkryťVypnúť reklamu

Ak sa vo viacerých reštauráciách spýtate na recept, zistíte, že na prvý pohľad vlastne všetci pečú husi rovnako. Nasolenú, podliatu mliekom, obliatu vodou v kamennom, drôtenom pekáči asi tri hodiny. Nikdy to však nie je to isté, všade majú niečo, čím sa odlišujú. Napríklad aj servírovaním. V jednej reštaurácii husi porciujú nožom s kladivom, inde sekáčikom. Hus sa nedá rozkrojiť, má tvrdé kosti. Niekde vám dajú kapustu, inde lokše. So zemiakmi by ste nepochodili.

Kedysi sa nedávala ani kapusta, zvyky sa trošku menia. „Dusenú červenú kapustu sme začali servírovať asi pred ôsmimi rokmi. Skôr to bolo len o husacine a lokšiach, zákazníci si to však začali pýtať a tak sme ju dali aj do jedálneho lístka,“ hovorí Ľubica Minarovičová z reštaurácie Zelený dvor.

SkryťVypnúť reklamu

Najväčšia husacia lahôdka je pečienka. Kilo stojí viac ako celá hus. U Zápražných vám ju prinesú na veľkej tácke v šťave s domácim chlebíkom. „Môže byť ešte mäkšia?“ pýta sa s úsmevom šéfkuchárka. Uznávame, nemôže.

Hlavná sezóna husacích hodov je od septembra do decembra, v januári ešte čosi a potom sa pripravujú na jeseň. Vždy treba niečo opraviť, pristaviť, hoci aj parkovisko. „Manželia nás vtedy veľmi nevidia,“ priznáva Ľubica Minarovičová. Obsluhovala včera dlho do noci, na piatok sa ohlásila veľká firma, príde 85 ľudí. Ich Zelený dvor bežné otváracie hodiny nemá, všetko je na objednávky. Firemné akcie, ale hoci aj svadba, všetko s husacinou. Ak príde aj vegetarián, hladný nezostane ani on. „Dajú si napríklad cesnačku a cestovinový šalát, vieme sa zákazníkom prispôsobiť, husacina je však, samozrejme, základ,“ vysvetľuje Minarovičová.

SkryťVypnúť reklamu

Koľko husí sa v Grobe zje za sezónu, nikto nevie. Odhady sú 15-tisíc, možno aj 25- či 30-tisíc. Husi tu už však nechovajú, chodia si po ne na južné Slovensko. Každý má svojich dodávateľov.

„Vždy vo februári za nimi ideme a objednáme husi na celú sezónu. Máme viacerých dodávateľov. Napríklad v Tešedíkove sú celé rodiny ľudí, čo chovajú husi,“ hovorí Minarovičová. „Máme asi 25 rodín, ktoré nám husi dodávajú. Musia byť kŕmené čistou kukuricou, povedala Danka Kisslingová.

Husi boli v mokrinách

Husi tu začali chovať a piecť vraj pred sto rokmi. Kedysi tu boli mokriny a vďaka nim sa darilo kukurici, ktorou sa tieto vtáky kŕmia. V strede dediny bolo jazierko a tam sa pásli husi z celej dediny.

Gazdovia cestovali do Bratislavy, ale aj Pešti či Viedne a tam húsky predávali. Bohatí mešťania si ich radi kupovali, lenže mali problém ich upiecť. V prípade osemkilového vodného vtáka to nie je maličkosť. A tak Slovenskogrobčania začali predávať husi už upečené.

SkryťVypnúť reklamu

„U pekára bola veľká pec a všetci chodili piecť k nemu. Každá gazdinka potom poslala deti na hlavnú cestu a tie odtiaľ lákali domov zákazníkov,“ spomína na tradíciu Minarovičová. Zažila ju ešte jej mama, s ktorou dnes Zelený dvor vedú. „Moja stará mama tu ešte pred rokmi husi aj chovala. Bála som sa k nej ísť, že ma poštípu,“ spomína Minarovičová. Pred pár rokmi dom prestavali, dnes je z neho reštaurácia.

Mokriny sa po zregulovaní územia stratili, no tradícia pečených husí zostala. Majitelia si za kvalitou stoja. „Ak by hostia jedli hus zo supermarketu, to by nás rýchlo odhalili, je to veľký rozdiel,“ hovorí Minarovičová. Deväť reštaurácií sa dokonca spojilo v cechu, domáce husi sú jednou z jeho zásad.

Hoci je husacina v Slovenskom Grobe už zavedená vec, tento rok je to vraj trošku slabšie. Dôvodov sa dozvedáme viacero. Možno je za tým oneskorene kríza, ktorá až teraz doľahla na firmy, možno teplé septembrové počasie či veľa voľna a dovolenky v horách. K husacine vraj jednoducho patrí pravé jesenné počasie.

SkryťVypnúť reklamu

„Tento september bol naozaj slabší, najsilnejší rok bol 2009. Vtedy tu naozaj bolo veľmi veľa ľudí,“ hovorí Minarovičová. „Ale už sa to hádam rozbieha,“ usmieva sa Hámorová. Do notesa si za polhodinový rozhovor pripísala tri ďalšie objednávky.

Mäsko v Grobe chutí štátnikom aj dnes. Privítali tu napríklad Václava Havla či Gerharda Schrödera. Novinári, ale aj bežní návštevníci si oba Groby často mýlia.

I tak je v Slovenskom Grobe záujem často väčší, než aké sú možnosti. „Počas sezóny som často zdvihla telefón a musela povedať zákazníkom, že ma to mrzí, že máme obsadené. Povedala som si však, že takto to nejde,“ spomína Kisslingová.

Kritika od šéfkuchára

Husacina v Slovenskom Grobe nechutí každému. Známy šéfkuchár Pavel Pospíšil sa do husacinárov vlani v rozhovore pre sme.sk ostro pustil. „Prišli sme tam štyria a keby ste videli, čo nám doniesli na stôl, tak by ste odpadli. Nedalo sa to jesť,“ povedal vlani Pospíšil.

SkryťVypnúť reklamu

Jeho slová si v Slovenskom Grobe dodnes pamätajú. „To, že nenapísal meno reštaurácie, kde bol, bolo dosť neprofesionálne. Jedným článkom takto zruší tridsať reštaurácií, hoci navštívil len jednu,“ hovorí Kisslingová. Chcela na jeho slová aj reagovať, nakoniec zostala pri poctivej robote.

Pospíšil kritizoval aj vysoké ceny, naozaj to pre veľa ľudí nie je jedlo na každý deň. Hus stojí napríklad 56 eur, kilogram pečienky 58 eur.

„Áno je to drahé. Dnes je všetko urýchľované. Pri tej husi je všetko robené ručne. V zahraničí by uvádzali bio a hand made. Rovnako tak lokše a všetko ostatné, tak preto tie ceny,“ hovorí Kisslingová. Za kvalitu sa jednoducho platí. Rádovo večera na osobu stojí okolo 25 až 35 eur. Je v tom hruškovica, pečienka, pečená húska, lokše, kapusta, čalamáda, uhorky i štrúdľa.

Komerčné články

  1. Mladým sa nič nechce? Rodičia často netušia, ako deti na sebe pracujú
  2. Maldivy mimo sezóny. Dážď prišiel dvakrát, vila za cenu izby
  3. Na Devín kyvadlovou dopravou zadarmo
  4. Za dovolenkové škody vyplatila Allianz o 41 percent viac
  5. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto?
  6. Inšpirujte sa tajomstvom najšťastnejších krajín sveta
  7. Letný literárny výber vložený v denníkoch SME a Korzár
  8. Last minute zájazdov je každé leto menej. Kde ich ešte nájdete?
  1. Stanovisko LESY Slovenskej republiky, š. p.
  2. Maldivy mimo sezóny. Dážď prišiel dvakrát, vila za cenu izby
  3. Apartmány pri mori nie sú len pre smerákov. Kde nájdete lacné?
  4. Na Devín kyvadlovou dopravou zadarmo
  5. Za dovolenkové škody vyplatila Allianz o 41 percent viac
  6. Takto má vyzerať dostupný biznis notebook
  7. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto?
  8. Tajomstvo najšťastnejších krajín sveta
  1. Maldivy mimo sezóny. Dážď prišiel dvakrát, vila za cenu izby 14 901
  2. Hodnotenie profesionála: Ako je Turecko pripravené na leto? 4 397
  3. Last minute zájazdov je každé leto menej. Kde ich ešte nájdete? 3 677
  4. Apartmány pri mori nie sú len pre smerákov. Kde nájdete lacné? 3 523
  5. Črevné problémy, pohlavné choroby či poškodenie kože 2 957
  6. Na Devín kyvadlovou dopravou zadarmo 2 893
  7. Ako často treba čistiť fasádu? Niektoré si vystačia samy 2 516
  8. Inšpirujte sa tajomstvom najšťastnejších krajín sveta 2 399
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Eva a Peter Janíčkovci

Keď Eva a Peter Janíčkovci začali budovať Château Gbeľany, mali jasnú víziu - vytvoriť miesto, kde reštaurácia nebude len súčasťou hotela, ale samostatným dôvodom na návrat.


Cenu za TOP inováciu si odniesol autor projektu Štefánik - odkaz pre 21. storočie Matúš Tomáška.


TASR
Najviac bodov v kraji získala reštaurácia hotela Château Gbeľany.

Gault&Millau dal odporúčania.


Top reštaurácie do 10 eur.

Reštaurácie z bedekra Gault&Millau.


8
SkryťZatvoriť reklamu