Halušky sú slovom, ktoré sa nedá preložiť do nijakého zo svetových jazykov. Po anglicky hovoriacim cudzincom je najbližší pojem „dumpling“, ale to znamená knedličky, väčšinou sladký cestovinový dezert. Francúzi majú „quenelle“, čo je zas knedľa k mäsu. Vari najbližšie k haluškám sú talianske „gnocchi“, tie sa však robia len z múky, nie zo zemiakov.
Aj Francúzi sklamali
Nuž, svete, vyznaj sa! Je to slovo, ktoré nikomu nič nehovorí, pretože svet to doma nejedáva.
Keď autorka tohto textu pred rokmi študovala v Dijone a slovenská skupina mala pripraviť obed pre medzinárodnú armádu študentov, pol dňa po obchodoch zháňala niečo podobné bryndzi, druhého pol dňa slaninku a ešte hodinu strúhadlo na zemiaky. Nakoniec ho našla vo vietnamskom obchode. Že by sme so šikmookými mali spoločných predkov? A vraj sú Francúzi kráľmi kuchyne!
Halušky sa napriek trochu exotickým surovinám vydarili, Slovákom chutili, ale rozmaznaní západniari sa v nich len babrali a opatrne sa vyjadrovali, že na Slovensku asi musíme ťažko pracovať, keď jeme také výdatné jedlá. Cmarom, ktorý pre túto príležitosť priletel lietadlom s mamou jednej zo študentiek, pohrdli a halušky zapíjali červeným vínom. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Je z Rumunska
Bryndza, mäkký slaný syr z ovčieho mlieka so silnou arómou a chuťou, vyrábaný tradičným postupom, tiež nie je na západ od našich hraníc (pravda, s výnimkou bratov Čechov) bohvieako známy. A tiež nie je pravda, že má pôvod na Slovensku. Ovčí syr pod pôvodným názvom „brânză de oaie“ k nám doputoval s pastiermi z Rumunska, zo Sedmohradska alebo, ak chcete, z bývalej Dácie. Aj slovo bača má údajne pôvod v starej dáčtine.
Bryndzové halušky najlepšie chutia servírované na drevených stoloch salaša či koliby, v drevenej miske a s použitím drevenej lyžice. Kedysi dávno, keď na chudobnom Slovensku ešte nebol v móde porcelán, jedávala ich celá rodina i s paholkami z jednej veľkej misy, tzv. vahana, každý vlastnoručne vyrobenou drevenou lyžicou. Kto si preventívne vyrobil väčšiu a hlbšiu lyžicu, bol skôr sýty. Dnes je pravda taká, že Slováci jedia bryndzové halušky skôr výnimočne, v južných oblastiach Slovenska takmer vôbec nie. Skúste si ich objednať v dedine tesne pri maďarských hraniciach! Budú to považovať za provokáciu.
Zohnať pravú ovčiu bryndzu z nepasterizovaného mlieka tiež nie je jednoduché. Takže pravé bryndzové halušky dnes už nejestvujú, iba ak tie na tanieri vpravo. Napriek tomu sa Slovensko môže pýšiť nevšednou svetovou kuriozitou. Každoročne sa v horskej osade Turecká na úpätí Veľkej Fatry stretávajú milovníci bryndzových halušiek na celosvetových majstrovstvách v ich varení a jedení. A v júni tohto roku sa na salaši v Cabaji-Čápore neďaleko Nitry uskutočňuje Festival halušiek, oslava slovenského národného jedla!
Slovenská pizza a suši
Nie je naším úmyslom rozdúchavať národnostné vášne, ale mohli by sme spochybniť zaručene maďarský pôvod mnohých jedál. Napríklad mestá Szeged, Békešská Čaba, Debrecín, Temešvár či Koložvár obývali do roku 1890 takmer výlučne Slováci a malá nemecká menšina. Maďarov z nich urobila až maďarizácia v 20. storočí. Hádajte teda, aký národný koreň má segedínsky guláš, čabajka, debrecínka, temešvárska či koložvárska kapusta?
Podľa výskumov posledných rokov sa slovenským „národným“ jedlom, obľúbeným najmä medzi mládežou, stal vyprážaný syr, v menšej miere pizza, suši a špeciality z „mekáča“. Bryndza je vlastne syr. Takže sme od halušiek so syrom plynule prešli k vyprážanému syru.
Autor: Ľuba Kukučková
