Historiek o karoch, kde sa počiatočný smútok premenil na všeobecné veselie spojené s rôznymi inými udalosťami, ktoré patria niekam inam, než na dôstojnú rozlúčku s nebohým, koluje po Slovensku nespočetne. Na príčine býva najčastejšie alkohol, ktorý stúpne pozostalým do hlavy natoľko, že kar sa zmení na bujarú zábavu so spevom, tancom na stole, v lepšom prípade miestnym erotickým dusnom, v horšom bitkou medzi dedičmi, ktorí si vybavujú svoje nároky či krivdy. Nebožtík by sa možno takejto radostnej rozlúčke s jeho pamiatkou potešil, ale spoločensky to rozhodne nie je vhodné.
Vedeli to už aj naši predkovia. Preto na našom území vznikali dokonca spolky proti karom! To malo za následok zúženie posedenia do kruhu najbližšej rodiny a len pre zainteresovaných ľudí. Aj dnes je však kar dôstojnou udalosťou a spomienkou na mŕtveho, nie príležitosťou na vybavovanie starých rodinných účtov či klebetenia o mŕtvom a pozostalých. Na kare o mŕtvych len dobre! Nezabudnime na to.
Už v dobe kamennej
Pred niekoľkými rokmi urobili dve archeologičky, Natalie Munroová z University of Connecticut a Leonore Grosmanová z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, zvláštny objav. Jaskyňa s dvoma dutinami v severnom Izraeli skrývala hromadne uložené kosti zvierat, ktoré dokladajú najstaršiu doposiaľ známu pohrebnú hostinu – kar ľudí žijúcich v strednej dobe kamennej, mezolite. Korytnačie panciere obklopovali pozostatky staršej ženy, pravdepodobne šamanky.
Archeologičky si myslia, že z mäsa nájdených korytnačiek sa mohlo dobre najesť približne 35 ľudí, no na obrade sa mohol zúčastniť oveľa vyšší počet smútiacich. Dátum hostiny odhadujú na obdobie zhruba pred 12-tisíc rokmi – teda skôr, než vzniklo poľnohospodárstvo.
Aj pre dušu
Akú históriu má vlastne kar a čo sa na ňom má konzumovať? Pomenovanie pochádza pravdepodobne z latinčiny, zo slova caritas = tma, vysoká cena, úcta, pocta, láska. U Srbov je to nárečovo začest, čiže hostina na počesť zosnulého.
V nedávnej minulosti, ak bol dom nebohého značne vzdialený od cintorína, sa pohostenie konalo v krčme, kde ženy a muži sedeli oddelene, aby najmä po konzumácii alkoholu neprišli na hriešne myšlienky. Pri hostine sa rátalo s pasívnou prítomnosťou zosnulého, preto na osobitný tanier odkladali z každého jedla, ktorý potom nechali na stole pre jeho dušu spolu aj s pohárom vody alebo alkoholu. Hostinu začínal farár alebo rechtor príhovorom, modlitbou, po ktorej nasledoval prípitok bez štrngnutia.
Spoločenská udalosť
Dnes je kar spoločenskou udalosťou rovnakého významu, hoci iného zamerania, ako napríklad svadba či krstiny. Často je to jediná príležitosť na stretnutie rozvetvenej rodiny, ktorej mnohí príslušníci žijú v zahraničí.
Skromnejšie posedenie asi pre desať ľudí môžeme usporiadať aj doma, ak na to máme možnosti. Väčšiu spoločnosť vopred osobne či telefonicky, alebo ihneď po pohrebe osobne pozývame do objednanej reštaurácie. Ideálne je, ak môžeme niekomu spoľahlivému z rodiny, najlepšie mužovi, zveriť uvádzanie a usádzanie hostí, ich vzájomné predstavovanie a riešenie prípadnej nevoľnosti jednotlivcov, ktorá býva veľmi často sprievodným javom veľkého citového vypätia.
Slimáky nie!
Kar je pohostením ako iná spoločenská udalosť. Reštaurácie preň ponúkajú kompletné, väčšinou tradičné slovenské menu (aperitív, hovädziu alebo slepačiu polievku, hlavné jedlo – mäso s prílohou, dezert, kávu a minerálku). Po dohode s vedením reštaurácie si pozostalí môžu priniesť aj vlastné zákusky.
Rozhodne sa však neodporúča zaradiť do jedálneho lístka napríklad slimáky, či viacnohé alebo beznohé, ale o to pohyblivejšie plody mora a akékoľvek exotické jedlo, s ktorého servírovaním, jedením alebo trávením by mohli byť spojené vážne, až dramatické komplikácie.
Alkohol nie je na kare podmienkou, hoci slovenské zvyky diktujú iné, ale malo by ho byť toľko, ale nesplanuli vášne tak, ako o tom hovoríme na začiatku. Dôstojnosť nadovšetko.
Autor: Ľuba Kukučková
